Zuzana pracuje ako asistentka v súkromnej firme, má skvelú šéfku a kolegov. V podstate celé dni trávi v práci. Situácia sa však zmení po nástupe nového kolegu, keď sa vo firme odhalí podvod a tieň podozrenia padá aj na ňu.
Nepríjemnosti sa tým nekončia, po ďase prichádza aj zrada muža, ktorému sa po ťažkej traume zo študentských čias konečne odhodlala veriť. Sklamaná je aj z konania niekoľkých blízkych ľudí, je však nútená potlačiť v sebe pocit krivdy a rozhodnúť sa, komu odpustí a komu nie...
Katarína Gillerová je jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek. Doteraz napísala pätnásť románov a mnohé z tých prvých sú už vypredané. Nedajú sa zohnať. Preto sa vydavateľ rozhodol pre nové vydania v novej grafickej úprave. Práve vyšiel jeden z najväčších Katkiných hitov – Dotkni sa ma, láska.
Ale späť k románu - útočiskom pre Zuzanu sú miesta na vidieku, kde vyrastala, spojené s vrúcnymi spomienkami na chlapca, verného spoločníka detských hier až do čias dospievania. Neskôr sa všetko zmenilo a náhoda spôsobí, že Zuzana začne pátrať po tajomstve jeho neskoršieho manželstva. „A až keď rozlúšti záhadu, ktorá jej nedáva spávať, je pripravená na ďalší vzťah,“ približuje autorka Katarína Gillerová nové vydanie jej úspešnej knihy Dotkni sa ma, láska. „Je iba na Zuzane, či sa dokáže správne rozhodnúť a využije šancu, akej sa v živote nemusí dostať každému z nás.“
Začítajte sa do príbehu Dotkni sa ma, láska:
TAJOMSTVO ČIERNEHO PLÁŠŤA
Dnes je ten správny deň na to, čo som si zaumienila urobiť. Chystala som sa na to už dosť dlho, ale akosi mi nevychádzal čas. A priznám sa, veľmi sa mi do toho nechcelo. Musím vytriediť kopu vecí a uvoľniť niekoľko poličiek v skrini. Veci, ktoré už nenosím niekoľko rokov, vložím do vreca a postavím ho von vedľa kontajnera, nech si ich odnesú bezdomovci.
Okolo mňa to vyzerá, akoby som sa chystala niekam odcestovať. Vyberám zo skrine elegantný čierny plášť, kúpený vo Viedni. Požičala mi ho Regina vtedy… keď tak strašne lialo. Vari sa to všetko začalo týmto? Alebo neskôr, keď som objavila v jeho vrecku lístok s odkazom a telefónnym číslom? Alebo tým, čo sa stalo ešte neskôr? Nie, väčšina vecí sa začína naším narodením, ale ak chcem začať od začiatku, musím spomenúť aj to, čo sa stalo pred mojím narodením. Vďaka tomu tajomnému lístku som sa dozvedela veci, ktoré som nikdy nemala vedieť, ktoré mali predo mnou zostať utajené. Aj tá nešťastná udalosť mi dovolila vyrovnať sa sama so sebou, prestať sa nenávidieť.
Obzerám si elegantný plášť a rozmýšľam, čo s ním. Má klasický strih a zaujímavý opasok s peknou sponou, ktorá pôsobí luxusne a dodáva mu zvláštny imidž. A je takmer nový. Regina si vždy kupovala kvalitné a krásne veci, najmä vo Viedni, kam s Jankom často chodili na návštevu k jeho priateľovi. Mám ten plášť vyhodiť? Oblečiem si ho, zastanem pred zrkadlom a rozmýšľam. Naozaj mi pristane, vyzerám v ňom ako vystrihnutá z módneho časopisu. Vyvoláva však vo mne príliš bolestné spomienky.
Vyzlečiem si plášť a odložím ho nazad do skrine. Zrazu sa cítim veľmi unavená, už sa mi ťažšie chodí a bolí ma chrbát. Musím si chvíľku oddýchnuť. Opatrne si sadám do kresla, vezmem pohár minerálky a v myšlienkach sa pomaly ponáram do nedávnej minulosti.
Ten posledný septembrový týždeň pred pár rokmi bol slnečný, akoby sa leto ešte nechcelo rozlúčiť. Bol štvrtok, pomaly sa končil hektický týždeň. Poobede sa obloha zatiahla, a keď som odchádzala z práce, z oblohy začali padať prvé dažďové kvapky. Po chvíli sa celkom rozpršalo a ja som rozmýšľala, či nemám ísť radšej rovno domov. Keby som nesľúbila Jankovi a Regine, že sa u nich zastavím, bola by som to urobila. Mala som na sebe len ľahučký bledomodrý kostým, lodičky, a na dáždnik som v tom peknom počasí ani nepomyslela. A okrem toho som sa nemohla dočkať, kedy im porozprávam o všetkom, čo sa stalo za posledné dva týždne, a najmä dnes, o mojom strašnom faux pas v práci, keď som takmer ohrozila pripravovaný veľký projekt.
Čakala som na autobusovej zastávke, keď sa spustil poriadny lejak. Všetci sme sa tisli pod strieškou, nikto nepredpokladal takú zmenu počasia, a dáždniky odpočívali doma v skriniach. Meteorológovia síce predpovedali zhoršenie, ale posledné dni boli také príjemné, že odborníkom nikto neveril. Keď autobus konečne prišiel, kým som nastúpila, premokla som do nitky. Ľudia sa dnu tisli ako sardinky, vzduch bol ťažký a vlhký, okná sa začali zahmlievať. V lodičkách mi ločkala voda, cítila som sa nepríjemne a ľutovala som, že som návštevu predsa len neodložila.
Milan Buno, literárny publicista
