Spisovateľke Jane Benkovej vyšiel nový román pod značkou IKARu a s názvom „Uličnica“ o večnom hľadaní šťastia a slobody hlavnej hrdinky Svetlany. „Svetlana sa zahráva s osudom – chce pomstiť smrť svojich milovaných rodičov. 

Naivne verí v spravodlivosť, ale netuší, s akým rafinovaným a veľkým súperom sa pustila do zápasu a jej dlho pripravovaná vendeta sa nevydarí tak, ako si naplánovala... Na úteku pred dôsledkami skončí úplne na dne – v cudzom meste, na ulici v spoločnosti žobrákov a holubov. Vyhladovaná a vystrašená napokon prijme miesto striptérky vo viedenskom nočnom klube. Stane sa hviezdou nočného života rakúskej metropoly a myslí si, že konečne našla svoje šťastie...“ spresňuje Jana Benková dej knihy.

Úryvok z románu Uličnica:

Vedľa bolo stále ticho.
No vtom ho preťalo zvonenie jeho mobilu. Tak som sa zľakla! Rýchlo som sa však upokojila a čakala. Zdvihne? Zvonenie zaznievalo dosť dlho na to, aby to zvýšilo moju zvedavosť. Zaklopala som a otvorila dvere šéfovej kancelárie.
Sedel s hlavou položenou na stole, spolovice v tanieri s chlebíkmi. Vyzeral, akoby spal.
„Pán riaditeľ?“
Nič. Ani sa nepohol.
Srdce mi divoko búchalo a mozog mi pretlak vnútorného napätia stláčal tak silno, že som sa chvíľu nemohla ani pohnúť. Krútila sa mi hlava, až som sa zľakla, že tam omdliem.
Nuž omdlieť počas akcie, na ktorú sa chystám celé roky, to by nebola najlepšia vizitka našej rodiny, ani mojich konšpiračných schopností. Sveti, vzchop sa, opakovala som si v duchu.
Zrýchlene som zažmurkala a zhlboka sa nadýchla.
Bolo tu ticho ako v hrobe. Urobila som jeden krok, potom druhý. „Pán riaditeľ...?“ skúsila som znova jemným hlasom, potom však silnejšie. „Potrebujete niečo?“
Nič. Iba ticho. On sa ani nepohol.
A už ani ja. Iba som tam stála.
Nepočula som jeho dych, ale mohlo to byť preto, lebo mi v ušiach znel divoký buchot môjho srdca.
Prišlo mi na um, že si vyzujem svoje klopkajúce lodičky a bosá opatrne, veľmi opatrne, prebehnem až k nemu a skúsim do neho štuchnúť, či sa preberie, keď som začula akýsi buchot.
Takmer som dostala infarkt!
Ten zvuk sa mi zdal nebezpečne blízko!
Veď som dvere na chodbe zamkla! Kto tu straší v piatok?
Snažila som sa dostať svoj tep na normálnu rýchlosť a zhlboka sa nadýchnuť.
Chvíľu som potichučky čakala, čo sa bude diať.
Znova akýsi zvuk. Buch a šuch. A vzápätí opäť ustal.
Opatrne som sa otočila na podpätku a vyrazila zo šéfovej kancelárie. V tej svojej som zastala, prešla na chodbu a rozhliadla sa. Vďaka preskleným priestorom som mala výhľad aj do vzdialenejších miestností až po zasadačku. Všade bolo ticho a nezdalo sa, že by sa tam niekto pohyboval alebo že by ktosi nečakane prišiel.
Dýchala som plytko a rýchlo. Bola som napätá na prasknutie ako balón, ktorý silno stláčate.
Čo to teda bolo?
Prešla som až do blízkosti výťahu a stlačila zelené tlačidlo. Výťah sa hneď otvoril. Takže ktosi predsa len prišiel na naše poschodie. Ale do nášho traktu nezamieril, zrejme to teda bola iba jedna z upratovačiek, ktorá sa hneď pobrala vľavo do malej komory s čistiacimi prostriedkami.
Vydýchla som si a vrátila sa k bosovi. Výťah sa medzitým zavrel.
Sme tu sami.
Kráčala som už oveľa odvážnejšie a suverénne vošla do jeho kancelárie. Musím tam nakuknúť, musím! Bola som asi v polovici cesty k jeho stolu, kde nehybne a trochu meravo sedel so zvesenou hlavou.
Kompletne tuhý.
Je po ňom. Podarilo sa, je po ňom!
Oči mi zaiskrili a už-už by som siahla aj po jeho krku, aby som skontrolovala tepnu, či túto hru hrá so mnou, alebo ešte odoláva, keď som začula hlasný rozhovor nejakých mužov a klepnutie sklených dverí.
Tentoraz mi šok a napätie stiahli nielen žalúdok, ale aj mozog a cítila som paniku, akú som ešte nikdy nezažila. Vybehla som z jeho kancelárie a rýchlo zabuchla dvere.