O tebe

Zuzana Štelbaská: Čítanie je vynikajúca a dôležitá aktivita s množstvom výhod a je to skvelá príležitosť pre rodičov stráviť s nimi pár hodnotných chvíľ.

Zuzana Štelbaská: Čítanie je vynikajúca a dôležitá aktivita s množstvom výhod a je to skvelá príležitosť pre rodičov stráviť s nimi pár hodnotných chvíľ. Počet fotiek v galérii: 1

Zuzana Štelbaská je úspešná dramaturgička a scenáristka. Vytvorila množstvo televíznych magazínov určených pre deti a mládež. V súčasnosti pôsobí ako šéfdramaturgička magazínu Reflex na TV Markíza. Získala niekoľko novinárskych cien a aby toho nebolo málo, je aj úspešnou autorkou kníh pre deti a mládež. Poznáte obľúbené knihy Filipko a Zornička? Tak ich autorkou je práve Zuzana Štelbaská.

Pracovali ste ako dramaturgička a scenáristka programov pre deti a mládež. V súčasnosti píšete knihy pre deti a venujete sa aj recenzovaniu detskej literatúry. Prečo ste si zvolili práve túto skupinu čitateľov a divákov?

Stále pracujem ako televízna dramaturgička, je to moja práca na plný úväzok a popri tom sa venujem aj písaniu. K detskej tvorbe ma priviedla práve televízia, keď som v jednom období prestúpila ako dramaturgička na programy pre deti a mládež. Nebolo to celkom moje rozhodnutie, dostala som ponuku od šéfky rozbehnúť jeden medzinárodný TV projekt a po rokoch strávených v iných redakciách som sa potešila zmene. Moja kolegyňa - Halka Marčeková, mi vtedy navrhla, aby som písala scenáre pre relácie Fidlibum a Fidlibumove rozprávky. Najprv som to odmietla tvrdiac, že to nebudem vedieť, ale Halka ma trpezlivo viedla celým procesom, až ma to chytilo natoľko, že som sa pustila aj do písania detských kníh.

Vždy ide o to, či príbeh, ktorý sa zrodí v mojej fantázii, sa vo mne aj udrží, či sa z neho vynoria postavy, ktoré ma opantajú. Nezáleží pritom, koľko tí ľudia majú rokov. Občas sú maličkí, niekedy o čosi starší, ale najdôležitejší je príbeh. Žijem ním dlho pred tým, než dostane písanú podobu.

Podľa môjho názoru je oveľa ťažšie napísať knihu pre deti ako pre dospelých... Čo si o tom myslíte?

Detský čitateľ vám určite nezožerie každú hlúposť, deti vedia byť nekompromisné a bez dlhej debaty po pár stránkach knihu zavrieť a už sa k nej nikdy nevrátiť. Väčšina mojej tvorby je určená pre deti a pre tínedžerov, nemám veľmi s čím porovnávať, ak hovoríme o rôznorodosti procesov písania pre nich a pre dospelých. Námety, ktoré sa mi rodia v myšlienkach, sa z 95 % týkajú detského alebo tínedžerského sveta a poskladať z nich príbeh nie je otázkou hodín, ale skôr týždňov či mesiacov. Mám tiež šťastie na redaktorky a šéfredaktorky vydavateľstiev, ktoré mi vedia vždy úprimne povedať, ak niekde text kríva. V konečnej fáze už na to nie som sama, kniha je výsledkom tímovej práce, ktorú zatiaľ čitatelia vždy ocenili. Či to tak funguje aj v prípade kníh pre dospelých, to povedať neviem.

Filipko a Zornička: Dve mimoriadne obľúbené knihy pre najmenších čitateľov.

Až keď som sa stala mamou uvedomila som si, že slovenský knižný trh ponúka obrovské množstvo kníh, ale len zlomok z nich je naozaj kvalitných. Aj vy máte ten pocit? Prečo vydavateľstvá chrlia desiatky kníh, ktoré však nie sú príliš kvalitné?

Knižný trh, hoci by v očiach knihomoľov nemal byť taký, je stále obyčajným trhom, v ktorom platia neúprosné pravidlá ponuky a dopytu. Kým budú ľudia kupovať aj menej kvalitné publikácie, dovtedy ich neubudne. Ako pri hocakom inom produkte, aj medzi knihami sa nájde balast, ktorý treba trpezlivo triediť. Netreba to brať ako tragédiu, je to tak všade, pre rýchle porovnanie môžem použiť hudobnú ponuku - ak vám nevyhovujú tzv. komerčné piesne, nemusíte ich počúvať, hoci je kvantum ľudí, ktorí sa ich dožadujú a preto vznikajú stále nové. Vďaka ľuďom ako ste vy, ktorí sa venujú recenzovaniu kníh, majú rodičia lepší prehľad v tom, čo sa oplatí vziať do rúk. Nie som prehnane kritická ani k marketingovým produktom, ktoré sa tvária ako knihy, dožaduje sa ich aj moja dcéra a hoci viem, aká nízka je často úroveň ich príbehov či prekladov, občas jej ich doprajem. Ide najmä o rôzne príbehy z animovaných rozprávok, ktorých hrdinov si obľúbila a príde jej normálne čítať si o nich aj pred spaním. Vtedy si vzdychnem a dohodneme sa na jednej knihe, ktorá je spraví veľkú radosť. Je to však vyvážené množstvom iných krásnych kníh, ktoré s deťmi pravidelne každý večer čítam. Knižná ponuka je obrovská, našťastie je si z čoho vyberať, no ľudia často nakupujú impulzívne, s tým nikto nič neurobí, ale je skvelé, že zároveň môžete sledovať knižných recenzentov, ktorí vás nasmerujú aj k hodnotnejším titulom.

Písať knihy ste začali počas materskej dovolenky. V súčasnosti pracujete ako šéfdramaturgička magazínu Reflex v TV Markíza. Viete si predstaviť, že by ste sa venovali výlučne písaniu kníh? Myslíte, že písaním sa dnes dá na Slovensku uživiť?

Z mojej skúsenosti sa z toho vyžiť nedá. Na Slovensku máme iba zopár spisovateľov, ktorí nerobia nič iné, živia ich len knihy, ale ani jeden nie je autorom detských kníh. Písanie je tiež veľmi osamelá aktivita a ja som dosť družný človek. Nateraz mi vyhovuje, že môžem chodiť aj do práce, ktorú robím rada a byť tam s mojimi skvelými kolegami.

Detský čitateľ vám určite nezožerie každú hlúposť, deti vedia byť nekompromisné a bez dlhej debaty po pár stránkach knihu zavrieť a už sa k nej nikdy nevrátiť.

Neuvažovali ste, že napíšete aj knihu pre dospelých? Prípadne - prečo sa tak nestalo? Chýba vám námet?

Námetov mám hŕbu, ale všetky sa týkajú detí alebo tínedžerov. Nepociťujem nutkanie nasilu písať pre dospelých. Som si istá, že ak by sa objavila dospelácka myšlienka, ktorá by ma pohltila, budem sa jej venovať s rovnakým nadšením. Ale zatiaľ taká nie je.

Pri vašej literárnej tvorbe sa nevenujete len najmenším čitateľom, ale aj tínedžerom. Bol to zámer? Plánujete aj naďalej písať knihy pre deti a mládež do cca 15 rokov?

Vždy ide o to, či príbeh, ktorý sa zrodí v mojej fantázii, sa vo mne aj udrží, či sa z neho vynoria postavy, ktoré ma opantajú. Nezáleží pritom, koľko tí ľudia majú rokov. Občas sú maličkí, niekedy o čosi starší, ale najdôležitejší je príbeh. Žijem ním dlho pred tým, než dostane písanú podobu. Vo februári vyjde záverečná časť poviedkovej série pre tínedžerov, po Trinásťročných a 14-ročných sa čitatelia môžu začítať aj do 15-ročných. Zhodou okolností krátko na to vyjde ďalšia kniha určená starším tínedžerom s názvom (takmer) dospelé poviedky, v ktorých má hlavná hrdinka 18 a ďalší hrdinovia sa pohybujú vo veku od 15 - 19 rokov. Ak by mi napadlo napísať niečo o starších a verila by som tomu námetu, nebránila by som sa mu. Vždy je na prvom mieste príbeh.

Absolvujete aj knižné besedy? Aké to je stretnúť sa so svojim čitateľom zoči - voči?

Na besedy chodím rada, stretávam sa so širokou vekovou škálou detí, od predškolákov po stredoškolákov. Rada odpovedám na ich otázky, s malými sa spolu hráme, mám pre nich nachystané kadejaké interaktívne aktivity, veľkých zaujíma kadečo, občas ma šokujú svojou úprimnosťou. Tiež veľká vďaka za osvietené učiteľky, ktoré, ak sa vyskytne skutočne vážna téma, neváhajú a z miestnosti aj odídu, aby decká nabrali odvahu o nej hovoriť. Sú to silné momenty, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem.

Besedy so svojimi čitateľmi miluje. "Sú to silné momenty, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem."

Venujete sa aj recenzovaniu detskej literatúry. Čo vás k tomu podnietilo?

Bolo to veľmi prozaické - moja kamarátka, tiež knihomoľka a dnes šéfredaktorka jedného z oddelení v istom slovenskom vydavateľstve - Lucia Hlubeňová, sa ma raz opýtala, či by som to nechcela skúsiť. Mala vtedy na starosti marketing vo vydavateľstve, ktoré spracovalo môj debut a poslala mi viacero kníh, o ktorých som napísala čosi na svoj blog. Baví ma to, dnes to považujem za svoje hobby.

Ste mamou 8 ročného Filipka a 5 ročnej Zorky. Predpokladám, že sa vo Vašej rodine veľa číta. Ako vyberáte knihy svojim deťom? Nebojujete pri ich čítaní s profesionálnou deformáciou?

Občas ma zarazí, keď je skutočne vydarená kniha plná chýb alebo je otrocky doslovne preložená, až vám slová škrípu pod zubami. Keďže som v kontakte s ľuďmi z vydavateľstiev, od ktorých si z času na čas vyžiadam recenzné výtlačky, stane sa, že ich na to upozorním. Dobrých redaktorov je ako šafranu, ale kníh sa robí obrovské množstvo, nie je reálne možné, aby v takom tempe dokázali vychytať všetky chyby a ide to, žiaľ, na úkor kvality. Mám pocit, že sa to posledný rok zlepšilo, natrafila som na viacero vynikajúcich prekladov a už dlho som nevidela do očí bijúcu záplavu chýb v texte. Na obranu korektorov musím ale z vlastnej skúsenosti napísať, že aj keď text čítame viacerí a niekoľkokrát, i tak sa občas stane, že sa do finálnej podoby dostane jedna - dve chyby. Nuž, sme ľudia, nie stroje.
Svojim deťom čítam to, čo ich zaujíma. Zorka si žiada príbehy o zvieratkách, ale dokážem ju presvedčiť aj na rôzne experimenty a Filip už číta a vyberá si knihy sám. Má veľmi rád komiksy, objavil tým aj pre mňa úplne nový knižný svet, ale vo voľných chvíľach si často sadne a listuje vo svojich obľúbených príbehoch. Tak ako ja kedysi, aj on vie jednu knihu prečítať aj 5, aj 10krát. Čítanie je u nás večerným rituálom, najprv si čítame spolu a potom každý sám. Často ich ale nájdem na kope pri jednej spoločnej knihe, ktorú Filip číta Zorke.

Zuzana Štelbaská so svojou knihou pre teenagerov.

Zornička a Filipko - dve knihy, ktoré mimoriadne zarezonovali u čitateľov. Mená hlavných hrdinov sú menami aj vašich detí. Boli vaše deti predlohou pre hlavné postavy? Ako vznikali?

Zorničku som mala priamo pred očami. Keď mala dcéra dva roky, chodievala rada sama do záhrady. V čižmičkách a starej mikine často odmietala moju prítomnosť, keď odchádzala až celkom dozadu, kde máme zasadené ovocné stromy. Verne ju nasledovali naša mačka Líza a fenka Titi, volali sme ich Svatá trojka na potulkách. Keď sa potom Zorka vrátila, nadšene mi svojou swahilskou hatlaninou čosi rozprávala. Napadlo mi, že mi možno hovorí, čo všetko na záhrade zažila a bola som tým taká unesená, že som si ihneď sadla a napísala to. V pôvodnej verzii bola Zornička jedináčik, ale redaktorka ma požiadala vymyslieť lepší dôvod, prečo rodičia nechávajú dievčatko toľko osamote. Ponúkla som tri možné riešenia a prešla verzia, že mamka sa v dome stará o malé bábo. Do deja teda pribudol Filipko. Kniha mala veľmi dobrý ohlas, preto som skúsila napísať aj Filipkove príbehy. Medzitým z kojenca vyrástol na predškoláka a svoje dobrodružstvá prežíval v lese, pri potoku a pri jazere s otcom rybárom, teda na miestach, ktoré som si uchovala v pamäti ešte z detstva, keď nás môj dedo s otcom brávali na ryby. Nedá sa ale povedať, že knižní Zornička s Filipkom sú moje deti. Určite mi boli a aj stále sú veľkou inšpiráciou, ale knižné deti s nimi majú spoločné najmä mená. Darmo, postavy sa musia nejako volať a načo by som sa trápila s vymýšľaním nových mien, keď som mohla použiť dve, ktoré sa mi páčia najviac.

Keď som hľadala v kníhkupectvách tú správnu detskú knihu, všade som natrafila na hlavné hrdinky - dievčatá. Barborka, Terka, vaša Zorka... Neviem, či sa teraz nemýlim, ale mám pocit, že detského hrdinu - chlapca ste na slovenský trh uviedli práve vy. Napadlo vám to? Bol to zámer?

Nie tak dávno to bolo presne naopak, v knihách bolo viac chlapčenských hrdinov, pretože čítanie sa považovalo za aktivitu, ktorá k chlapčenstvu neodmysliteľne patrí. Dnes sa situácia otočila, štatisticky číta viac dievčat a rodičia majú čím ďalej tým väčší problém primäť chlapcov, aby nazreli do knihy. Venovala som sa tomu v samostatnom článku na mojom blogu, kde som vypísala viacero kníh, ktoré by im v ich úsilí mohli pomôcť a všetky majú hlavných hrdinov chlapcov. Môj Filipko teda nie je v ponuke osamotený, má viacero knižných kamošov, napríklad k vami spomínanej Terke tiež pribudli príbehy jej bračeka Kubka. Vďaka tomu, že sa dievčatá rozčítali, sa ich aj v knihách objavuje viac a máte pravdu, že zohnať dobrú knihu, ktorá by bavila chlapcov, je niekedy ťažké. Iste, môžete sa ohradiť, že nie je dobré deti deliť a všetky knihy majú byť pre všetkých, samozrejme, každý z nás sa v nejakom bode vyšmykne z tabuliek a nezapadne do ponuky. Avšak vychádzam nielen zo svojich osobných skúseností a z ponuky trhu, ale aj z európskych výskumov, ktoré sa venovali tomu, po akom príbehu chlapci a dievčatá štatisticky častejšie radi siahnu. Rozdiely sú zjavné a prirodzené. Aj preto autori dnes všelijako kombinujú žánre, aby vyhovovali väčšine a tiež radi vytvárajú dvojice hlavných postáv - chlapca a dievča.

Keďže som v kontakte s ľuďmi z vydavateľstiev, od ktorých si z času na čas vyžiadam recenzné výtlačky, stane sa, že ich na to upozorním. Dobrých redaktorov je ako šafranu, ale kníh sa robí obrovské množstvo, nie je reálne možné, aby v takom tempe dokázali vychytať všetky chyby a ide to, žiaľ, na úkor kvality. Mám pocit, že sa to posledný rok zlepšilo, natrafila som na viacero vynikajúcich prekladov a už dlho som nevidela do očí bijúcu záplavu chýb v texte. 

Ako vzniká taká detská kniha? Koľko trvá jej napísanie? Ako si vyberáte ilustrátora?

Neviem vám poskytnúť tri jednoduché odpovede. Keď nemáte dobrý námet, kniha nikdy nevznikne a keď ho už máte, možno nebudete schopní ho napísať, aj to sa často stáva. V mojom prípade zvyknem hovoriť, že ma témy „tlačili v topánke“, príbehy boli neustále prítomné v mojej mysli, žili tam, menili sa a rozvíjali, až boli jedného dňa pripravené na napísanie. Ono samotné ťukanie do počítača zaberá množstvo času, človek je pritom sám, zahĺbený v inom svete, ale treba aj žiť, aj chodiť do práce, aj deti majú kadejaké požiadavky, čiže sa to všelijako natiahne a niekedy ani knihu nedokončíte, lebo nadšenie z príbehu na pol ceste vyprchá. Ale ak už sa to podarí, celkový čas, ktorý som nad tým strávila, je zakaždým iný. Niekedy stačia dva mesiace, niekedy rok, aj viac. Ja mám skôr záchvaty písania. Pár mesiacov nespravím ani škrt a potom naraz začnem a píšem, prepisujem, opravujem každé ráno, až kým text nie je hotový, bárs by mi to trvalo aj tri roky.
Čo sa týka ilustrátorov, vždy poviem vydavateľstvu, aká je moja predstava a občas padnú aj konkrétne mená, ktoré však môžu, ale nemusia akceptovať. Finálne rozhodnutie nechávam na výtvarných redaktorov, vždy so mnou ich výber konzultujú a myslím, že doteraz sme ani raz nešliapli vedľa.

Občas mám pocit, že v súčasnosti sa čítanie kníh vníma ako niečo trendové. Že rodičia nevnímajú knihy ako niečo fascinujúce, niečo, čo ich dieťa nesmierne obohacuje, ale skôr sa predbiehajú, koľko kníh majú v polici. Pre ročné deti kupujú niekoľko kusov veľmi podobných kníh, ktoré ich majú naučiť napr. farby, tvar atď. Aj Vy máte ten pocit? Že ľudia skôr kupujú knihy ako ich skutočne čítajú?

Čítanie je vynikajúca a dôležitá aktivita s množstvom výhod, ktoré deti zožnú neskôr, skvelá príležitosť pre rodičov stráviť s nimi pár hodnotných chvíľ a ak ich odmalička učia, že knihy sú bežnou súčasťou našich životov, to je tiež výborné. Knihy, ktoré spomínate, vnímajú deti v danom veku 0 - 3 rokov skôr ešte ako hračky, ale pomaly sa učia s nimi narábať, obracať stránky, spoznávajú, ako s nimi pracovať, vnímajú prvé písmenká, text spojený s ilustráciou, náznaky príbehov a podobne. To je úžasná devíza, ktorú ako rodičia môžeme deťom dať, aby neskôr sami siahali po knihách - tiež v neskoršom veku by sme im mali ísť príkladom a neprestávať si s nimi čítať, aj keď podrastú. Každé dieťa je iné, nedokážem odpovedať na Vašu otázku, nevidím ľuďom do obývačiek. Môžem len veriť, že u nich kúpené knihy nezapadnú prachom. V mojom okolí je plno zanietených dospelých aj detských čitateľov a obracia sa na mňa mnoho rodičov, s ktorými sa snažíme napasovať knižný výber presne na mieru ich detí. Často sa nám to podarí. A nakoniec, každá vnímavá mama či ocko si po úvodnom ošiali s detskými knihami všimnú, k čomu ich dieťa inklinuje a budú mu ponúkať knihy, ktoré by nemali skončiť v koši. Moje skúsenosti s tým sú skôr dobré.

Po náročnom pracovnom tempe treba aj relaxovať.

Máte teraz niečo rozpísané? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?

Vo februári vyjdú zhodou okolností až dve knihy. Obe mali vyjsť v úplne iných termínoch, ale z rôznych dôvodov sa to prekladalo, až sa v ponuke objavia naraz, je to však úplná zhoda okolností. Uzavriem svoju poviedkovú sériu pre tínedžerov knihou 15-roční, ktorá u našich predčítačov zaznamenala najlepší ohlas. Zároveň vyjde kniha pre starších čitateľov s názvom (takmer) dospelé poviedky, čo je taká drzo napísaná novela o prvých skúsenostiach s láskou, ale romantiku nečakajte. Rozprávačmi sú dve pouličné mačky a tie vidia ľudské konanie veľmi svojsky. Pozorujú tragikomicky trápne pokusy o vzťahy hlavnej hrdinky Maríny Ohromnej a jej susedov z bytovky, ide o rôznorodé príbehy, občas s príchuťou mystifikácie.
Dopísala som tiež nový rukopis pre deti od cca 10 - 14 rokov a mám rozpísaný ďalší určený mladším čitateľom, ale o tých je ešte predčasné hovoriť. Ak ich vydavateľstvo vezme a spracuje, určite dám vedieť.

Foto: Archív Z. Štelbaskej

Podobné články

O tebe

STYLEUNITS: Tanec berieme naozaj vážne

STYLEUNITS: Tanec berieme naozaj vážne

Manželia, ktorí stoja po svojom boku nielen v súkromí, ale i na profesionálnej dráhe. Roman Machata ...

O tebe

Jarmila Chudíková: Je dôležité odhadnúť mieru, kedy áno a kedy je to len, že antibiotiká budeme užívať „pre istotu.“

Jarmila Chudíková: Je dôležité odhadnúť mieru, kedy áno a kedy je to len, že antibiotiká budeme užívať „pre istotu.“

Pacienti sa často delia na dve skupiny – na tých, ktorí sa utiekajú k bylinkám, homeopatii a k inej ...