O tebe

Monika Jakubeczová: Netreba mať drahú kanceláriu v hlavnom meste, aby ste mali medzinárodný biznis. Stačí mať dobrý nápad a ísť si za svojim snom

Monika Jakubeczová: Netreba mať drahú kanceláriu v hlavnom meste, aby ste mali medzinárodný biznis. Stačí mať dobrý nápad a ísť si za svojim snom Počet fotiek v galérii: 1

V živote stretávame množstvo ľudí. S niektorými sa pozdravíme, s inými pobudneme istý čas, s druhými celý život. Niektoré stretnutia možno nazvať tak trochu osudovými. Ide o kontakt s ľuďmi, s ktorými netrávime čas intenzívne, no napriek tomu sa naše životné cesty v rôznych intervaloch pravidelne stretnú. Jedným takým človekom v mojom živote je Monika Jakubeczová.

Čítala som názory ľudí, ktorí u Teba absolvovali terapiu. Zaujal ma výrok, citujem: "Monika je pre väčšinu z nás majákom stratených duší na zemi." Silné slová. Uvedomuješ si, ako veľmi pomáhaš ľuďom? A zároveň aká zodpovednosť je na tvojich pleciach?

Nikdy som sa na seba nepozerala z tohto pohľadu. Myslím si, že každý je zodpovedný sám za seba. Nikdy som ľuďom neradila, dokonca, aj keď si vyžiadali konkrétnu radu. Vždy som odpovedala, že ja by som v danej situácii konala tak a tak. Každý človek je jedinečný, jeho život je osobitý a nemyslím si, že by ktokoľvek iný vedel lepšie ako sa zachovať a čo robiť v situácii, v ktorej sa daný človek ocitol. A tak aj moje knihy a osobné stretnutia, semináre a workshopy sú vždy naplnené vlastnými skúsenosťami. Rozprávam príbehy. Väčšinou svoje, prípadne skúsenosti z terapií, ktoré robím, čo sú vlastne reálne príbehy iných ľudí. A potom si z nich každý poslucháč môže sám vybrať esenciu múdrosti. Niekto sa učí na vlastných chybách a niekomu postačí vnímať zážitky druhých ľudí.
A ešte k pomoci ľuďom... Sú ľudia, ktorí ako ja, vedia, že ich poslaním je priama pomoc iným. No každý jeden z nás vie pomáhať. Niekedy láskavý úsmev, dobré slovo, či pomoc pri prechode cez rušnú ulicu môže človeka zachrániť. Nikdy nevieme, ako hlboko je ten druhý človek ponorený vo svojom smútku a náš úprimný prejav mu môže vliať nádej, ktorá ho prenesie do ďalšieho dňa. Takéto drobné maličkosti hýbu svetom. Čím viac sa usmievame, tým sa stáva svet lepším miestom.

"Na priateľov si vždy nájdem čas," hovorí Monika. 

Na svojom webe jakubeczova.sk ponúkaš pomoc a rady v troch oblastiach - sprevádzanie, koučing a terapia. Aký je medzi nimi rozdiel? Respektíve, čo môže Tvoj klient očakávať?

STK – ako ja volám svoje možnosti spolupráce, je podstata pomoci v osobnom či profesnom živote človeka. Sprevádzanie je kombinácia terapie a koučingu. Koučing je klasická forma pomoci, kde koučovanému pomáham vytiahnuť z neho jeho vlastný potenciál bez toho, že by som mu radila. Ja len kladiem otázky a on sám nachádza riešenie. Je to geniálna forma napredovania v rôznych oblastiach života. Väčšinou koučujem podnikateľov alebo ľudí, ktorí sa rozhodujú, ako ďalej v profesionálnom živote. Riešime budúcnosť a pozitívne nastavenie života. Občas si koučing dohodneme aj po terapii, kde sa naopak, ponárame do minulosti za cieľom nájsť zdroj tých blokov, ktoré bránia človeku napredovať. Terapie robím tiež dlhé roky a riešime rôzne oblasti života: vzťahy, zdravie, peniaze, kariéru, fóbie, zníženú sebadôveru, strachy a podobne. Kouč vám môže pomôcť ukázať smer, kade máte kráčať, aj spolu vytvoríte presný plán, no ak v sebe nosíte hlboký blok strachu, napríklad vystupovať pred kolektívom, tak ten plán nesplníte. Preto mávam klientov, ktorí ak je potrebné, odblokujú svoje deštrukčné vzorce správania cez terapiu a potom, ak sa držia svojich plánov z koučing sedenia, ich život sa radikálne zmení za pomerne krátku dobu. Sprevádzanie je program, ktorý kombinuje tieto dve formy pomoci. Terapia je osobná, koučing je osobne alebo cez skype, no sprevádzanie je len na diaľku. Tento program vznikol na základe požiadaviek ľudí, ktorí sú v zahraničí, alebo zo závažných dôvodov sa nevedia osobne dostaviť na sedenia do Dunajskej Stredy, kde pôsobím. Sprevádzanie je proces, čiže je to séria online stretnutí cez skype.

 Sú ľudia, ktorí ako ja, vedia, že ich poslaním je priama pomoc iným. No každý jeden z nás vie pomáhať. Niekedy láskavý úsmev, dobré slovo, či pomoc pri prechode cez rušnú ulicu môže človeka zachrániť. Nikdy nevieme, ako hlboko je ten druhý človek ponorený vo svojom smútku a náš úprimný prejav mu môže vliať nádej, ktorá ho prenesie do ďalšieho dňa. Takéto drobné maličkosti hýbu svetom. Čím viac sa usmievame, tým sa stáva svet lepším miestom.

Monika, viem o Tebe, že si vyštudovala chémiu, potom si pracovala v oblasti obchodu a od roku 2006 si živnostníčka. Veľa ľudí túži pracovať samostatne a nie pre niekoho iného. Uživiť sa však ako živnostník je pomerne náročné. Pred jedenástimi rokmi, kedy si sa rozhodla ukončiť pracovnoprávny pomer a osamostatnila sa, si bola mama osem ročného syna. Nebála si sa? Nemala si obavy, že čo ak to nevyjde?

Vždy som chcela rozhodovať o svojom osude. A preto mi zamestnanecký pomer veľmi nesedel. Keď sa dalo, napredovala som kariérne, a keď som dosiahla strop, išla som inde. A tak ma moja navonok večná nespokojnosť hnala do podnikania. Hľadala som rôzne možnosti, kým ma príležitosť sama nenašla. Vymyslela som si biznis, ktorému som tak silno verila, že mi ani nenapadlo, že by to nevyšlo. Asi aj preto sa mohlo stať, že som nikdy nebola v červených číslach. Jednoducho som od prvého dňa svojho podnikania a mimo zamestnaneckého pomeru bola v zisku. A to som vyrábala sladké kytice, ktoré vtedy nikto nepoznal. Je pravda, že keď som sa do toho pustila, povedala som si, že si dám pol roka nato, aby som zistila, či to má perspektívu rásť. Mala som našetrené peniaze, ktoré by mi vystačili na pol roka. A tak som bez stresu a s veľkou vierou v seba a svoj produkt spustila svoj prvý e-shop. Bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som za svoj profesný život spravila. Zrazu som nechodila domov večer unavená a plná stresu z práce, nemala som ešte dlhé hodiny v hlave myšlienky nato, ako na druhý deň vyriešim problémy iných, ale bola som väčšinou doma a keď moje dieťa prišlo zo školy, mohla som prácu odložiť a venovať sa mu na 100 %. Takto sa nám vytvoril zvyk „intenzívnej rodinnej hodinky“. Trvalo to do 18-ho veku môjho syna, kedy vždy, keď prišiel domov zo školy, všetko som odložila a celú hodinu sme sa venovali len jeden druhému. Potom som pokračovala v práci a on sa išiel učiť alebo mal vlastný program. Dnes je už vysokoškolák, býva na internáte, ale naše „intenzívne rodinné hodiny“ si zachováme v čase, keď sa konečne osobne stretneme. Som presvedčená o tom, že je rozdiel v tom, nakoľko vnímame svoje dieťa. Či sa mu venujeme relatívne krátko, ale intenzívne, alebo sme s ním len naoko, hoci aj 24 hodín denne, a pritom varíme, pozeráme telku, či riešime v hlave milión iných vecí a naša pozornosť nie je stopercentná. Dieťa to vycíti. Ešte som nemala ani vlastnú rodinu, keď mi o tomto rozdiele rozprávala jedna veľmi vyťažená podnikateľka. Ona si vyčlenila čas zo svojho nabitého dňa, nič iné nerobila, len sa venovala svojmu dieťaťu. A tak som to skúsila aj ja. Aj dnes so synom obaja odkladáme mobil, sadneme si k sebe a rozprávame sa o živote. O tom, s kým sa čo stalo odkedy sme sa nerozprávali, aké máme plány či pocity. Mne sa to osvedčilo a viem, že v rodinách, kde to praktizujú, majú tiež nádherné vzťahy.

Vráťme sa k sladkým kyticiam. Bola si na Slovensku prvá, kto ich začal vyrábať. Kde vznikol tento nápad? Inšpirovala si sa zahraničím?

Sladké kytice, ktoré som vyrábala ja, sa zrodili v mojej hlave. Je pravda, že som zahliadla nejaké podobné s množstvom celofánu na amerických stránkach, ale mne prišli veľmi gýčové. Keďže v tom čase som robila riaditeľku v bankovej sfére, pohybovala som sa medzi riaditeľmi veľkých a stredných firiem, chcela som vytvoriť niečo veľmi originálne a exkluzívne. A tak vznikli Sladké kytice originál, čo som si dala aj ochrániť.

Napriek tomu, že sa Ti darilo, napokon si značku Sladké kytice predala. Prečo? Bola si nespokojná? Lákali ťa iné výzvy?

Svoj biznis som predala práve preto, lebo sa mu veľmi darilo. Už som sama nestíhala, pred Valentínom a Vianocami som nespávala, bola som veľmi vyčerpaná. Tri roky som ponúkala na Slovensku takúto službu len sama (výroba a dodanie na druhý deň), a tak som musela riešiť rozšírenie prevádzky. Veľmi rýchlo som zistila, že toto nie je pásová výroba, ale umenie. Ženy, ktoré som zaúčala, nedokázali vytvoriť také kvalitné kytice, ktoré by som ja uznala pod mojou značkou a tak som pochopila, že buď predám celú licenciu niekomu alebo vytvorím franchise reťazec. Franšíza bola zdĺhavá voľba, tak som svoje podnikanie ponúkla na predaj. Takto začalo moje „obchodovanie“ s vlastnými podnikaniami :-)

Rada relaxuje v prírode.

No a po kyticiach prišlo podnikanie v oblasti franchise konceptov. Prezradíš o tom viac?

Ešte v čase, keď som hľadala cestu ako von zo zamestnaneckého pomeru, natrafila som na franchise. Mala som to v mysli, sledovala som zahraničné stránky, ale potom som už podnikala s mojimi kyticami. V čase, keď som riešila ako sa rozrásť, znova som sa vrátila k tejto tematike a keď som zistila, že na Slovensku sa tejto téme nikto aktívne nevenuje, začala som publikovať na svojom blogu články na túto tému. Netrvalo dlho a všimli si ma v zahraničí. Z Maďarska som dostala ponuku na spoluprácu a nová podnikateľská aktivita bola na svete. Moja firma v spolupráci so zahraničnými ponúkala Slovákom franchise koncepcie, čiže mohli si kúpiť licenciu a začať podnikať. Bol to nádherný čas, milovala som aj túto prácu, lebo som pomáhala ľuďom plniť ich sny. Bývala som na dedine, kde nie je ani vlaková stanica (smiech), v dielni som tvorila sladké kytice a cez skype rokovala so svetom. Netreba mať drahú kanceláriu v hlavnom meste, aby ste mali medzinárodný biznis. Stačí mať dobrý nápad a ísť si za svojim snom. Svet si už chodníček vyšliape k vám, nech ste kdekoľvek.

Aj dnes so synom obaja odkladáme mobil, sadneme si k sebe a rozprávame sa o živote. O tom, s kým sa čo stalo odkedy sme sa nerozprávali, aké máme plány či pocity. Mne sa to osvedčilo a viem, že v rodinách, kde to praktizujú, majú tiež nádherné vzťahy.

Ale opäť si pri tomto druhu podnikania dlho nepobudla :) Niekto by to možno nazval, že sa neuspokojíš s tým, čo máš. Iný, že si cieľavedomá a máš rada výzvy. Ako to vidíš ty? Si na seba náročná?

Tak, ako sladké kytice, aj franchise biznis som predala. A potom ďalšie, ktoré som spustila neskôr, dokonca som vytvorila aj takú podnikateľskú aktivitu, o ktorej som na začiatku vedela, že to predám hneď po dokončení. V tom čase som už totiž o sebe vedela, že každá aktivita, ktorá dosiahne stupeň rutiny, ma začne nudiť. Kým mám pred sebou výzvu, kým je čo vytvárať, vylepšovať a nastavovať systém, dovtedy ma to neskutočne silne poháňa ďalej. No v momente, keď je všetko tip top hotové, keď je treba už len udržiavať chod a prípadne zavádzať len jemné zmeny, či rozširovať klientelu, ja emočne upadám do nezáujmu a tým trpí aj daná aktivita. Preto som všetky moje aktivity na vrchole úspechu predala a vrhla sa do nového, čo mi dodalo energiu, motýlikov v bruchu a iskričky v očiach :-)
A či som na seba náročná? Voľakedy som musela mať spravené všetko na 120 % . Dnes som trochu múdrejšia, a aj vďaka podnikaniu na internete, kde dnes už nemusí platiť to, čo včera bolo sväté viem, že aj dobré je dostatočne dobré. To ale neznamená, že to nemusí byť kvalitné. Keď som pochopila, že nie som nezodpovedná preto, že nevydržím pri jednej práci celý život, ale že som vizionár a vždy budem mať iné aktivity, aby som mohla žiť v šťastí a radosti, začala som budovať jedinú značku. Svoje meno. Chcela som, aby ľudia vedeli, že ak niečo odporúča Monika Jakubeczová, tak to je dobré. Preto u mňa platí, že čokoľvek robím, možno to už dnes nemusí byť tip top na 120% (napríklad technická stránka webu), ale kvalita produktu či služby nesmie utrpieť. Neberiem to ako náročnosť na seba, ale ako absolútnu samozrejmosť – voči klientom.

Pracuješ prevažne z domu. Vyhovuje ti to? Nemáš niekedy potrebu byť ako ostatní a chodiť pravidelne do práce?

Práca z domu má svoje výhody. Je ich toľko, že vymenovanie by zabralo celý článok. Na druhej strane, ak by som si stretnutia nenaplánovala aj mimo domu, potom by to malo rovnako dlhé dôvody aj pre nevýhody. Človek je tvor spoločenský, potrebuje zdieľať svoje zážitky, či zabávať sa, relaxovať a byť v spoločnosti iných ľudí. Preto sa snažím aj ja vybalansovať prácu doma a domáce povinnosti na jednej strane a na druhej strane pobyt (pracovný či súkromný) mimo domu či mesta. Čo mi ale určite nechýba, to je pravidelné vstávanie a cestovanie do práce. Nechýba mi nariaďovanie od šéfov, ako aj nemožnosť ovplyvniť charakter spolupracovníkov. Počas terapii často riešime pracovné vzťahy a viem, že niekedy je to naozaj veľmi závažný stav. Napríklad osem hodín byť v prítomnosti negatívnych, či zákerných ľudí. Našťastie všetko sa dá riešiť – technicky, či vnútornou prácou a nastavením. Prvým krokom je pochopenie. Ak sa na kolegu pozrieme tak, že za ním vidíme príbeh malého dieťaťa, ktoré v detstve trpelo a teraz, ako dospelý nemá nástroje, ako inak riešiť vnútorné zranenia, tak skôr odpustíme jeho činy, lebo chápeme, že atak, agresia, žiarlivosť, či iné nepríjemné chovanie pramení z nespracovaných bolestí duše. Takýto človek potrebuje najviac lásky a porozumenia. Ak my jej máme dosť, ak sa naučíme, ako k takýmto ľuďom pristupovať, naše pracovné prostredie sa môže zmeniť na pokojné miesto, kde dokonca budeme radi chodiť. Verím na zázraky, lebo ich vídam denne.

Kým mám pred sebou výzvu, kým je čo vytvárať, vylepšovať a nastavovať systém, dovtedy ma to neskutočne silne poháňa ďalej. No v momente, keď je všetko tip top hotové, keď je treba už len udržiavať chod a prípadne zavádzať len jemné zmeny, či rozširovať klientelu, ja emočne upadám do nezáujmu a tým trpí aj daná aktivita.

Vždy, keď sa s tebou stretnem, vyžaruje z teba pohoda, pokoj... Bola si vždy takto naladená? Alebo sa aj teba niekedy dotkla hektika pracovných dní, stres?

Samozrejme, že tak ako každý človek, aj ja sa mením. V čase, keď som bola zamestnaná a plnila sny iných, aj mňa dokázal premôcť stres a tlak času. Odkedy sa môj život zmenil vďaka duchovnému nastaveniu, zmenili sa aj moje priority a hodnoty. Žijem radšej pomalšie, nemusím všetko stihnúť, všetko vidieť a všade byť. Koncentrujem sa na prítomnosť a snažím sa z daného okamihu zažiť čo najviac. Naďalej si plánujem dni a život, no ak sa situácia vyvinie inak, tak po krátkom prehodnotení nemám problém vydať sa iným smerom. Už dávno som pochopila, že nie to je dôležité, kam prídem, ale ako cestou kráčam a s kým. Cesta a ľudia po našom boku určujú kvalitu života. Do nejakého cieľa tak či tak prídeme. No keď sa obzrieme, vyšliapaný chodník by nemal viesť cez tmavý les úzkosti, ale cez slnečnú lúku radosti a šťastia. Aj keď sa to nezdá, voľba je vždy na nás. Podľa mojich skúseností, kvalita života je úmerná schopnosti vidieť vo všetkom milosť.

Jedna z jej sladkých kytíc, ktorými začala podnikať.

Monika, máš neskutočnú škálu pracovných aktivít. Od písania, po terapie až po tvorbu web stránok. Ako to všetko stíhaš? Choroba ľudí 21. storočia je "nedostatok času". Čím viac pracujeme, tým menej ho máme. Čo by si poradila ľuďom, ktorí stále nestíhajú a žijú v strese?

V mojom predošlom živote, ako nazývam roky bez anjelov, som bola podnikateľka, ktorá sa musela naučiť time management, keďže som mala súbežne niekoľko úspešných projektov a všetko bolo treba robiť kvalitne :-) A tak za tie roky mi to zostalo v krvi a dnes, keď už mám pokojnejší život, prácu s kalendárom naďalej aplikujem. Plánujem si celý deň s rezervou. Robím to tak, že si naplánujem aj neplánované udalosti. To znamená, že si vždy nechávam aj časovú rezervu na každý deň a keď mi niekto zavolá v súrnej veci, tak mám k dispozícii bezstresový čas. Ak mi naopak, odvolá klient terapiu, získaný čas viem využiť na administratívu alebo dokonca meditáciu. Na priateľov si vždy nájdem čas, no priznávam sa, aj stretnutie s nimi si píšem do kalendára. Vedia o tom a prijali ma takú, aká som. Zanedbávať vzťahy – priateľské či rodinné kvôli práci sa časom vypomstí. Moja rodina bola vždy na prvom mieste, možno aj preto máme krásne vzťahy. A vzťahy sú najviac! Lebo peniaze a kariéra sú len nástroje, náhrady, no čistý cit človeka je energia, ktorá nás napĺňa a dobíja. Dávať a dostávať lásku, objatie a úsmev je najdôležitejšie v živote človeka.

Počas terapii často riešime pracovné vzťahy a viem, že niekedy je to naozaj veľmi závažný stav. Napríklad osem hodín byť v prítomnosti negatívnych, či zákerných ľudí. Našťastie všetko sa dá riešiť – technicky, či vnútornou prácou a nastavením. Prvým krokom je pochopenie. Ak sa na kolegu pozrieme tak, že za ním vidíme príbeh malého dieťaťa, ktoré v detstve trpelo a teraz, ako dospelý nemá nástroje, ako inak riešiť vnútorné zranenia, tak skôr odpustíme jeho činy, lebo chápeme, že atak, agresia, žiarlivosť, či iné nepríjemné chovanie pramení z nespracovaných bolestí duše. Takýto človek potrebuje najviac lásky a porozumenia.

No a čo by som poradila ľuďom, ktorí stále nestíhajú a žijú v strese? Moja masérka nato mala veľmi dobré odporúčanie. Hovorievala mi to roky, keď som ako veľmi zaneprázdnená manažérka chodila k nej, no stále som sa ponáhľala. Bývala oproti cintorína a hovorievala mi: Ponáhľaš sa? Tak sa choď poprechádzať medzi hroby. Oni sa už nikde neponáhľajú.
Stres si robíme len my sami. Podľa nastavenia našich priorít a hodnôt. Možno by nebolo dobré počkať na prvé príznaky chorôb, stačilo by sa občas pozastaviť a spýtať sa sám seba: keby som dnes umrel, načo by som na smrteľnej posteli najviac spomínal? Čo je pre mňa naozaj dôležité? Keby sme naozaj, doslovne žili svoje životy tak, ako keby dnes bol posledný, páčilo by sa nám to, čo robíme? Žiadny telefonát rodičom, žiadne objatie detí, či partnera, žiadny úsmev poslaný smutným ľuďom na ulici nie je zbytočný. Spravte to hneď, každý deň. Vždy, keď máte príležitosť. Žite naplno v láske a s ľahkosťou. A začnú sa diať zázraky...

Monika rada vyrábala aj takéto skladané knihy.

Blížia sa Vianoce - popraješ čitateľkám webu www.onavie.sk? :)

Úprimne, z celého srdca by som chcela popriať každému kto číta tieto riadky, aby si zapamätal pocity, ktoré prežíva cez tento krásny sviatok. Nech ich všetci prežijú v radosti, v šťastí a bez stresu, aby si potom mohli tieto pocity vyvolávať každé ráno po prebudení. Aby žili 365 dní v roku tak, ako keby boli Vianoce. S úsmevom, s radosťou a nádejou. Viera v lepší zajtrajšok je základom k šťastnej budúcnosti.
A samozrejme, čitateľkám Onavie.sk prajem, aby ich anjeli stále niesli na rukách... Nech ich život je ľahší, zdravší a radostnejší!

Tip Top

♣ Jedlo ♣ bezmäsité
♣ Kniha ♣ každý deň
♣ Kaviareň ♣ nefajčiarska
♣ Kozmetika ♣ jemná
♣ Film ♣ Zimný príbeh (Winter\'s Tale)

 

Foto: archív M. Jakubeczovej

Pred tromi rokmi som sa stala mamou. Myslela som si, že materstvo bude ospalé a oddychové obdobie. Ako veľmi som sa mýlila! Za tie tri roky, čo som bola s mojou Emkou doma, som stretla neskutočne veľa inšpirujúcich žien. Žien, ktoré robia to, čo ich baví, a ktoré to robia sakra dobre :) Rozhovory s nimi vám budem prinášať na www.onavie.sk
Jana Túry

 

Podobné články

O tebe

Mia Kurucová: Chceme, aby pri každom zahryznutí do čerstvého chlebíka, pocítil každý chuť domova.

Mia Kurucová: Chceme, aby pri každom zahryznutí do čerstvého chlebíka, pocítil každý chuť domova.

Mia Kurucová je mladá žena plná nápadov. Raz sa jej prisnilo o jej obľúbených pomazánkach – takých, ...

O tebe

Kristína Králová: O vydávaní kníh som nemala ani potuchy. Vôbec som netušila, koľko práce je za tým, kým sa kniha dostane do kníhkupectva.

Kristína Králová: O vydávaní kníh som nemala ani potuchy. Vôbec som netušila, koľko práce je za tým, kým sa kniha dostane do kníhkupectva.

Osud, šťastie, náhoda... Kristína Králová na náhody neverí. Napriek tomu, že vyštudovala školu, ktor...