V biznise

Prečo je dôležité rešpektovať samých seba?

Prečo je dôležité rešpektovať samých seba? Počet fotiek v galérii: 1
Zdroj: unsplash.com

Z každej strany počúvame len, že nežijeme v ľahkej dobe..ten tamto, onen hento.....V pracovnej sfére chceme zapôsobiť na našich kolegov, na našich šéfov, nehôvoriac o obchodných partneroch, ktorí častokrát (chtiac, či nechtiac), rozhodujú o našej budúcnosti. No jedno je isté, vždy sa snažíme o čo najefektívnejšie rozhodnutie pre danú situáciu. Poznáte aj vy ten pocit - voláme ho „strach“ - podvedome, či vedome sa bojíme prejaviť svoj názor? Je to rešpekt voči nadriadenému alebo strach z vlastného zlyhania? Čo si myslíte, vieme si začať viac veriť – resp. veriť v svoje schopnosti, aby sme sa NEBÁLI prejaviť svoj názor? Alebo chceme "len" zapôsobiť na okolie? Na názor a vysvetlenie (pre nás možno) nevysvetliteľných otázok sme sa opýtali Jany Balážovej, recruiterky a sprievodkyne v oblasti kariéry a sebarealizácie.

 

"Korene nášho podvedomého strachu môžeme hľadať práve v našom zámere - zapôsobiť. Vnútorne tým na seba vytvárame tlak. Niekde v sebe totiž veríme, že „len“ takí, akí prirodzene sme, nemôžeme na iných urobiť dobrý dojem. Máme nutkanie urobiť ešte niečo naviac, aby sme vyzerali lepšie. Uvoľnenie tohto vlastného tlaku môže prísť až s uvedomením, čo nás zvnútra núti robiť dojem na druhých ľudí a čo tým vlastne od nich získavame. Ak si to nezvedomíme, tak žijeme v neustálej domnienke, že nám niečo chýba, a teda to budeme podvedome vyžadovať od iných."

Mohli by sme povedať, že potrebujeme prísť na odpoveď, "čo je za tým" a čo očakávame od druhých?

V podstate áno. Potrebujeme si každý za seba prísť na tú svoju odpoveď, čo od iných očakávame. Je to uznanie toho, že sme spoľahlivým pracovníkom? Je to pochvala nášho skvelého objektívneho pohľadu na vec? Je to uistenie, že sme dosť dobrí odborníci? Kým na tú svoju odpoveď neprídeme, tak dovtedy budeme neustále „unášaní“ týmto podvedomým tlakom a strachom. Strach z takýchto situácií je vlastne náš vnútorný radar, ktorý nás upozorňuje, že je to už dlhodobo neudržateľné nastavenie v obmedzujúcom presvedčení, že niečo nemáme a potrebujeme to teda dostať od iných, najmä od autorít.

Vieme zistiť, prečo to tak je?

Tento strach môže súvisieť s nedosiahnuteľnou túžbou po dokonalosti. Ak ale dokonalosť od seba vyžadujeme, tak tým vzniká ďalší tlak na nás samých. Ihneď sa začneme obávať vlastných zlyhaní a chýb. Žijúc v túžbe po perfekcionizme však nedokážeme prijať, že chyby sú prirodzenou súčasťou nášho učenia sa a rastu. Potrebujeme prijať skutočnosť, že nikdy nebudeme tým najdokonalejším odborníkom na danú tému na svete. Potrebujeme v ľahkosti prijať, že existujú ľudia, ktorí sú šikovnejší a aj budú šikovnejší i skúsenejší. Je v poriadku byť tým, kým práve som a tam, kde som. Hovorí to o mne, že už mám nejaké skúsenosti, že som sa vzdelával, rozvíjal a mám čo ponúknuť aj iným ľuďom – šéfovi, kolegom, obchodným partnerom. A tiež to hovorí o mne, že stále chcem na sebe pracovať a zlepšovať sa v tom, čo ma baví. Túžba po dokonalosti z nás nezmizne, kým plne v sebe neprecítime, že sme spokojní sami so sebou ako s človekom, ktorý je na ceste stať sa lepšou verziou seba. Nie kópiou iných.

Zdroj: unsplash.comZdroj: unsplash.com

Pri autoritách v nás funguje zaujímavý mechanizmus. Náš strach z vlastného zlyhania či strach z nedostatočnosti majú na nás a naše sebavedomie silnejší dopad. Ak nám autorita niečo vytkne, máme tendenciu vnímať to príliš fatálne. Prečo je to tak? Pretože autorita je naša projekcia. Ťažko oddeľujeme konkrétneho človeka, ktorý je v roli autority, od našich nálepiek – našich nepríjemných minulých zážitkov, očakávaní, predstáv, ideálov. Už ako malé deti sme sa naučili byť radšej s autoritami zadobre, aby sme neprišli o emočné spojenie s nimi. Naučili sme sa obetovať, pre získanie citového puta, aj vlastnú autentickosť. V neskoršom veku je preto pre nás náročné opäť uveriť, že byť takí, akí sme, je bezpečné i vítané zároveň. Ak pociťujeme strach pri autoritách, väčšinou to priamo súvisí s nedostatočným rešpektom voči sebe samému. 

Ako sa vieme zmeniť alebo lepšie povedané, vieme sa zmeniť samy?

Na to, aby sme uverili v naše schopnosti a nebáli sa prejavovať takí, akí sme, si potrebujeme venovať čas, priestor a pozornosť. Potrebujeme sa naučiť vidieť sa aj z nadhľadu, nie len z úrovne emočného zaujatia voči sebe samému. Cez nadhľad dokážeme vnímať seba viac racionálne. Môžeme rozpoznať naše schopnosti, kvality, talenty. A nie len ich rozpoznať a uvidieť, ale ísť ešte hlbšie. Môžeme uvidieť dôkazy o tom, ako sa tieto schopnosti a talenty prejavujú v rôznych situáciách a čo následne prinášajú iným ľuďom.

Stávajú sa situácie, kedy nás daný problém ťahá vyriešiť nevysvetliteľným spôsobom – pred sebou samým to voláme intuícia - Vieme ju nejak racionálne vysvetliť? Prečo ju počúvať?

Áno, náš život prináša aj také situácie, kedy, bez toho, aby sme dlho o niečom uvažovali, vieme, čo treba spraviť a máme v tom jasnosť. V momente, keď tento tichý nenástojčivý vnútorný impulz chceme uchopovať cez intelekt a naše logické úsudky, tak si to vieme len ťažko vysvetliť. Nie zriedka sa stáva, že ľudia, ktorým je oveľa bližší analytický spôsob uvažovania, majú tendenciu tento hlas intuície bagatelizovať či dokonca úplne popierať. 

Nie som vedkyňa a ani študovaná psychologička, takže si dovolím zdieľať len svoj vlastný pohľad na to, ako ja chápem intuíciu. Pod slovom intuícia vnímam náš vnútorný zdroj múdrosti. Je to niečo, čo cítime ako pravdu. Intuícia pre nás prináša informáciu, ktorá je v danom okamihu jasná, a tak, bez premýšľania, urobíme s úplnou prirodzenosťou a pokojom, čo treba. Intuícia je rovnocenným nástrojom k logike, obe sú súčasťou nášho mozgu. Intuícia nám však ponúka možnosť veľmi rýchleho rozhodnutia, nad ktorým nepremýšľame, pretože náš vnútorný systém nás vedie ku konkrétnej voľbe. Táto voľba síce nie je vyhodnotená ako „vedecky“ najlepšia, ale ako najlepšia v danej chvíli. Vyhodnotenie vzišlo bez účasti nášho vedomia, a to na základe spracovania emócií, pocitov, vnemov, minulých zážitkov a skúseností, podvedomých zámerov. Čím viac si kultivujeme našu emocionálnu inteligenciu, tým lepšia a efektívnejšia sa naša intuícia stáva.

Sebadôvera v rozhodnutiach rastie so skúsenosťami – vieme si jednoducho osvojiť základne kroky ako na sebe čo najlepšie pracovať?

V prvej vete si vlastne obsiahla aj odpoveď na tvoju otázku – je v nej kľúč k tomu, aké kroky môžeme zvoliť, aby sme sebadôveru posilňovali.

Odrazím sa od rozhodnutia. Keď robíme v živote akékoľvek rozhodnutie, je potrebné si na to dopriať čas. Čím závažnejšie rozhodnutie, tým štedrejší by sme mali voči sebe byť a dopriať si ho viac. Je dobré si v sebe časovo ohraničiť rámec, kedy sa rozhodneme. Náš vnútorný zmysel pre správne načasovanie nás povedie. Do termínu, ktorý sme si sami v sebe určili, urobíme vedomú sumarizáciu a analýzu všetkých informácií, skutočností, okolností, dôsledkov, ale aj pocitov, vnemov, strachov, ilúzií, ktoré do nášho rozhodnutia vstupujú. Čím sme precíznejší, tým (pre nás) správnejšie rozhodnutie dokážeme urobiť. Výsledkom by malo byť, že keď sa v deň „nášho termínu“ rozhodneme, mali by sme cítiť vnútorný pokoj. Hneď potom, ale musíme aj konať. Akékoľvek „výhybkové“ tendencie či kompromisy počas tejto fázy spôsobujú, že si tým sami pod sebou podpiľujeme konár sebadôvery. Potrebujeme veriť v správnosť nášho rozhodnutia a prijať následne všetky jeho dôsledky a dopady.

Zdroj: unsplash.com

Samozrejme, neskôr, ako plynie čas, môžeme uvidieť, že naše rozhodnutie vytvorilo niečo, čo sme až tak nechceli a nerátali sme s tým. Je to v poriadku. Rozhodnutia sú našou cestou a vďaka nim sa učíme. Aj v takýchto momentoch však potrebujeme vlastnú podporu a vieru, že v danom momente sme sa rozhodli najlepšie, ako sme vedeli, a teda zastavíme akékoľvek nutkanie ľutovať rozhodnutie a vpustiť do svojho vnútra pochybnosti či výčitky. Medzičasom sme totiž získali nové informácie o sebe. Ak chceme urobiť nové rozhodnutie, urobíme ho s novou múdrosťou, ktorú sme na našej ceste získali. Čím častejšie robíme v živote vedomé rozhodnutia, tým viac posilňujeme svoju sebadôveru.

Čo v prípade, že urobíme nejakú chybu, ktorej sme si vedomí, vďaka čomu, si môžeme prestať veriť –  ako jednoducho je možné budovať svoje sebavedomie?

Báť sa chyby a vnímať to ako potenciálne ohrozenie sebavedomia, nesie v sebe indíciu, že nie chyby sú ohrozením, ale práve nedostatočné sebavedomie. Bez sebavedomia nemôžeme žiť dlhodobo udržateľný vitálny život, pretože do každej aktivity vstupujeme bez vlastných pevných základov. Bez opory, ktorá v nás vzniká uvedomovaním si samého seba – uvedomovaním si svojich kvalít, schopností, túžob, ale aj strachov či limitov, budeme neustále vystavovaní nebezpečenstvu zvonka, že nás ktokoľvek môže kedykoľvek ohroziť či oslabiť. Ak ale viem o sebe, na čo mám, no i na čo momentálne nemám, ak poznám svoje motivátory, no i stresory, tak moje seba vedomie je silnejšie a viem triezvo reagovať aj na, prípadné, zlyhanie. Sebavedomie je vlastne túžba a vôľa spoznávať sa stále viac a na základe týchto poznatkov o sebe aj robiť také voľby, ktoré môj rast podporujú a nie také, ktoré ma oslabujú.

Uvidieť pravdu je prvý krok k tomu, aby sme si ujasnili, aký vzťah k nášmu výzoru a celkovo k telu by sme chceli mať. Tiež si môžeme uvedomiť, k čomu všetkému nám vlastne naše telo dobre slúži a čo pre nás znamená. Z takéhoto uvedomenia potom môže vzniknúť nový prístup k sebe samému. Začneme sa lepšie starať o seba, o svoje telo, a tým podporujeme rešpekt k sebe samému.

Hovorí sa, že prvý dojem môžete urobiť len raz, ako je to s rešpektom – ako ho dosiahnuť na „prvý dojem“?

Rešpekt je kvalita, ktorá postupuje z nášho vnútra von. Jedinou skutočnou hybnou silou, akou prebudiť a posilniť svoj rešpekt, je úprimná vôľa a zámer naučiť sa rešpektovať seba samého so všetkým, ako to mám. Ak by sme sa snažili o dosiahnutie rešpektu len kvôli druhým, aby nás oni vnímali ako rešpektovaného človeka, tak potom takýto úmysel nebude funkčný. Bolo by to vkladanie našej energie do ilúzie a nie do našej vnútornej premeny. Ak si sami nie sme vedomí toho, čo na sebe rešpektujeme alebo inak povedané, čo na sebe prijímame v pravde také, aké to je, tak k čomu v nás by mali iní cítiť rešpekt? Ak nie sme v kontakte s vlastnými potrebami, nepoznáme ich, nerešpektujeme ich a nezastaneme sa ich, tak prečo by mali tí druhí naše potreby poznať a rešpektovať ich?

Nevieme iných donútiť voči nám pociťovať rešpekt. Rešpekt dokonca neprichádza automaticky ani s rolou autority. Rešpekt je niečo, čo druhí prirodzene cítia z nás, keď vnímajú konzistentnosť nášho prejavu, správania a prístupu. Rešpekt dokážeme vyvolať až vtedy, keď poznáme svoje schopnosti i nedostatky, potreby i hranice a dokážeme ich efektívne komunikovať a prejavovať voči svojmu okoliu. 

Zdroj: unsplash.comZdroj: unsplash.com

Vplýva neverbálna komunikácia na vzbudenie rešpektu?

Neverbálna komunikácia jednoznačne zohráva podstatnú rolu pri vzbudzovaní rešpektu. Jej dopad je však súčasťou celého kontextu situácie alebo viacerých situácií, kedy sa v druhých tvorí pocit rešpektu voči nám. Existujú mnohé stratégie a techniky, ktoré stoja práve na tom, ako môžeme výrazným spôsobom používaním konkrétnych gest, postojov tela, mimiky či prácou s hlasom podporiť a vyvolať dojem rešpektu. Z môjho pohľadu však nejde o nič iné ako o manipuláciu. Ak si chceme zvoliť žiť autentický život, tak pravdivosť je najdôležitejšou vnútornou hodnotou, ku ktorej sa potrebujeme sami sebe zaviazať. Ak toto dokážeme, cesta spoznávania sa a nadobúdania seba vedomia môže byť do istej miery náročná a dlhodobá, ale najmä oslobodzujúca. A to už potom stojí za náš sebarešpekt, neskôr, samozrejme, zhmotnený aj v prirodzenom rešpekte od druhých.

Je dôležitý náš výzor a to, ako sa staráme o seba na to, aby sme si budovali samy pred sebou rešpekt?

Odpoveď je áno aj nie. Keďže náš rešpekt si budujeme tým, že postupne prijímame a uznávame všetky súčasti našej osobnosti, tak sa v prvom rade staráme sami o seba zvnútra. Spoznávame viac, čo bytostne potrebujeme, čo náš robí originálnym na tomto svete a čo nás vyživuje v našom raste. Zisťujeme, v akom prostredí sa cítime dobre, s akými ľuďmi sa cítime prirodzene, čo sú naše najhlbšie motivácie. Zrazu sa tým mení náš vzťah k sebe samému - nadobúda nový hlbší rozmer. V tomto procese sa často otvára aj téma nášho vzťahu k vlastnému výzoru a celkovo k telu. Môžeme prísť k prekvapujúcim zisteniam. Napríklad, že naše vlastné telo vnímame ako problém a hanbíme sa zaň. Tento problém prekrývame luxusným alebo možno extravagantným oblečením a našu skutočnú tvár maskujeme silným make-upom. Alebo môžeme uvidieť, že vlastné telo používame ako nástroj na získanie pozornosti, ktorú si inak nedokážeme od druhých zaistiť. Tie zistenia môžu byť rôzne a v mnohých prípadoch sú aj bolestivé. Uvidieť pravdu je prvý krok k tomu, aby sme si ujasnili, aký vzťah k nášmu výzoru a celkovo k telu by sme chceli mať. Tiež si môžeme uvedomiť, k čomu všetkému nám vlastne naše telo dobre slúži a čo pre nás znamená. Z takéhoto uvedomenia potom môže vzniknúť nový prístup k sebe samému. Začneme sa lepšie starať o seba, o svoje telo, a tým podporujeme rešpekt k sebe samému.

 

Jana Balážová

Talent Partnerka, recruiterka a sprievodkyňa v oblasti kariéry a sebarealizácie. Viac ako 10 rokov pracujem s ľudským potenciálom a talentmi. Podporujem ľudí k stretnutiu so svojou vlastnou silou, autoritou a tvorivosťou, aby sa mohli autenticky prejavovať takí, akí sú, so všetkými svojmi darmi pre tento svet.

Podobné články

V biznise

Odsúvanie povinností? Je to blok? Ako ho spoznať? (1. časť)

Jana Balážová, Zdroj: JB

Ak chce ktokoľvek na sebe pracovať, plniť si svoje menšie či väčšie priania, túžby a ciele, celkom u...