Alexandra Brackenová je momentálne podľa New York Times najpredávanejšou autorkou a v pokračovaní série Pasažier čitateľom opäť prináša nádherne detailnú a napínavú cestu časom. Zavedie nás z New Yorku či San Francisca až do rímskeho Kartága, cisárskeho Ruska či k vatikánskym katakombám. 

Zostala som sirotou vo svojom čase.

História sa zmenila a moja budúcnosť je navždy stratená.

Etta Spencer netušila, že je cestovateľkou, kým sa neocitla na míle a roky vzdialená od svojho domova. V pokračovaní napínavého príbehu o cestovateľoch v čase Pútnik sa mladá talentovaná huslistka znova vydáva na dobrodružné putovanie, aby ako prvá našla astroláb - mocný nástroj, ktorý dokáže navždy zmeniť minulosť aj budúcnosť. Získať sa ho však snažia aj Tiene - tajuplní nepriatelia, ktorí sú pripravení zabiť každého, kto sa im postaví do cesty. Ettu aj Nicholasa, ktorý sa ju zúfalo snaží vypátrať v čase, čaká tvrdý súboj nielen o astroláb, ale aj o právo na ich lásku.

Začítajte sa do novinky Pútnik:

Kedysi mala bábiku s namaľovaným úsmevom, svetlými vlasmi a očami, ktoré sa podobali na jej vlastné. Dlhý čas ju sprevádzala úplne všade – bola jej spoločníčkou pri čaji, keď Alice cestovala s jej otcom, dôverníčkou, keď náhodou počula, ako si jej rodičia šepkajú tajomstvá, niekým, kto ju musel vypočuť vždy, keď to neurobil nikto iný. Volala sa Zenobia – tak ako bojovná kráľovná z púšte, o ktorej jej rozprával starý otec. No jedného dňa, keď ju Henry Hemlock naháňal po záhrade, jej bábika spadla, ona jej šliapla na krk a krehký porcelán sa rozbil na márne kúsky. Pri tom desivom zvuku jej srdce vyskočilo až do hrdla.
Teraz, keď počula, ako krk jej mamy praská pod pätou toho muža, jej obrátilo žalúdok a vyvracala sa do vlastných rúk. Po miestnosti sa prevalila vlna ohnivej energie a niesla v sebe všetok drvivý chaos najbližšieho priechodu, ktorý skolaboval. Tlaková vlna ju vrhla o stenu. Pri tom chvení vzduchu sa jej roztriasli kosti a rozboleli ju zuby.
Mŕtva.
Rose zadržala dych a pevne zavrela oči. Jej otec zareval z miesta, kde ho ten zahalený muž pripichol o podlahu mečom, ktorý mu zabodol do pleca. Vedela, že nemá zmysel kričať spolu s ním alebo pokúšať sa dosiahnuť na matku tak, ako po nej siahal otec. Tajná skriňa zabudovaná do steny za policami na knihy ju ochráni, tak ako jej to sľuboval starý otec, no iba ak bude potichu a ani sa nepohne. Tenká prasklina medzi zadnou stenou knižnice a skriňou bola práve taká veľká, aby nikto nevidel ju, ale ona sa mohla pozerať von.
Popoludnie sa nebadane zmenilo na večer. Obed dolu v jedálni stále ležal na stole takmer nedotknutý – ich jediným varovaním pred votrelcami bolo vrčanie a štekanie susedovho psa, no to veľmi rýchlo utíchlo. Jej otec mal len toľko času, aby zasvietil lampy a zapálil oheň v kozube a mama ju stihla skryť, kým sa na schodisku ozvali kroky. Teraz mala pre teplo a žiaru v miestnosti pocit, akoby temnota dýchala.
„Vravel som, že máš spolupracovať.“ Ten muž mal na sebe drahý čierny kabát so striebornými gombíkmi s vyrytými symbolmi, ktoré však Rose v tej tme nerozoznávala. Spodnú polovicu tváre mu zakrýval tenký čierny šál, no vôbec netlmil zamatový zvuk jeho hlasu.
„Nemusím byť takýto. Vzdaj sa svojho nároku na astroláb, daj mi ho a tým sa to medzi nami uzavrie.“
Rozbité sklo a rozhádzané papiere mu vŕzgali pod nohami, keď prešiel okolo jej mamy... okolo jej...
Nie. Starý otec sa čoskoro vráti zo stretnutia. Vravel, že ju ukryje a starý otec plnil svoje sľuby. On dá zase všetko do poriadku. Toto bola... toto všetko bola iba nočná mora. Bola to len jej hlúpa malá myseľ, čo si vysnívala všetky tie príbehy o Tieňoch, ktoré si prišli po deti cestovateľov. Toto všetko sa čoskoro skončí a ona sa zobudí.
„Odporné – monštrá – vy všetci!“ Otec sa pokúsil vytiahnuť meč zo svojho pleca držiac ho za čepeľ, no zanechal na nej len krvavé stopy. Muž stojaci nad ním sa vzápätí oprel o ozdobnú rukoväť meča, čím ho zatlačil ešte hlbšie. Otcom myklo a nohy mu vystrelili do vzduchu.
Mama sa nehýbala.
Rose sa z hrdla tlačilo ostré, horúce nutkanie vykríknuť. Prúd páchnucej krvi presakoval do koberca a pomaly si razil cestu k svetlým vlasom jej mamy.
Otec sa znova snažil dostať na nohy a jednou rukou zovrel ťažidlo na papier, ktoré na začiatku potýčky spadlo z neďalekého stola. Z pľúc sa mu vydral výkrik, ako vrhol kameň smerom na hlavu maskovaného muža. Ten ho však ľahko chytil a potom od ďalšieho maskovaného muža, ktorý strážil pri dverách, vzal druhý meč s tenkou čepeľou. S potlačeným výkrikom ho zabodol do otcovej ruky, ktorú tým tiež znehybnil. Keď jej otec skríkol od bolesti, jeho rev nebol dosť hlasný na to, aby prehlušil smiech maskovaného muža. Musíš sa pozerať, pomyslela si Rose a pritiahla si kolená k brade. Musíš povedať starému otcovi, čo sa stalo.
Buď ticho, ani sa nepohni.
Buď statočná.
„Môžeš – môžeš povedať Ironwoodovi, že zomrie s vedomím – že ho nikdy – že ho nikdy nedostane...“
Ironwood. Vždy tí Ironwoodovci. To meno sa v jej rodine vyslovovalo so syčaním, vždy sa plietlo do ich života ako tieň. Starý otec povedal, že tu budú v bezpečí, ale ona mala vedieť, aká je pravda. Nikdy neboli v bezpečí, už odvtedy, čo postupne uniesli jej tety a strýkov, bratrancov, sesternice a starú matku z rôznych kontinentov a storočí.
A teraz mama... a otec...
Rose si znova zahryzla do pery a tentoraz pocítila krv.
Druhý muž, ktorý sa doteraz opieral o dvere, podišiel vpred.
„Skonči to, nech môžeme prehľadať poschodia a steny bez vyrušovania.“ A potom, keď sa tá postava prikradla bližšie, Rose uvidela, že to vôbec nie je muž, ale vysoká žena.
Jej mama raz povedala, že Ironwood rád zbiera ženy vo svojej rodine.
Drží si ich ako sklenené figúrky na poličkách a nikdy ich neskladá – dokonca ani na to, aby z nich oprášil prach. Túto musel považovať za nezlomnú.
Aj mama bola nezlomná.
Až kým... nebola.
Prvý maskovaný muž siahol do vnútorného vrecka svojho kabáta a pripevnil si na ukazovák dlhú striebornú čepeľ. Bola zatočená ako lesknúci sa pazúr a bodala do vzduchu. Rose preletela pohľadom zo zbrane späť na tvár svojho otca a uvidela, že hľadí na police knižnice – na ňu – a jeho pery sa nehlučne pohybujú. Nehýb sa, nehýb sa, nehýb sa...
Chcela kričať, povedať mu, aby bojoval, že ona bude bojovať, ak nie on. Na dôkaz tohto tvrdenia mala modriny a odreniny na rukách a kolenách z bitiek s Henrym. Toto nebol otec. Otec bol statočný, bol to najsilnejší človek na celom svete... a bol veľmi...
Maskovaný muž sa sklonil a vrazil čepeľ do otcovho ucha. Jeho telo sa ešte raz myklo.
Pery sa mu prestali pohybovať.
V diaľke preťal oblohu Londýna ďalší falošný blesk, keď skolaboval druhý priechod. Tentoraz znel o niečo tichšie, no aj tak mala pocit, akoby jej niečo zodrelo kožu na celom tele.
Otec stále ležal na zemi vo svojom saku voňajúcom po tabaku a kolínskej, ale Rose napriek tomu videla, ako zmizol.
„Ty začni so spálňou,“ povedal maskovaný muž, keď poutieral čepeľ a uložil ju späť na miesto.
„Nie je tu,“ odvetila žena pomaly. „Necítili by sme, keby tu bol?“
„Možno o ňom nájdeme nejaké záznamy,“ odsekol jej stroho a začal jednu po druhej prudko vyťahovať zásuvky stola. Vyhadzoval z nich staroveké mince, papyrusy, cínových vojačikov a staré kľúče.
„Tí nevďačníci sú zberatelia,“ posmieval sa.
Žena prešla okolo políc s knihami a drevená podlaha pod jej nohami zavŕzgala. Rose si znova pritisla ovracané ruky k ústam, aby zadržala výkrik. Snažila sa nedýchať smrad svojich zvratkov, no aj tak sa jej obracal žalúdok z krvi vlastných rodičov. Zahalená žena prebiehala očami po policiach a pohľadom sa zastavila presne na mieste, kde sa schovávala Rose.
Ten moment jej zotrval v mysli ako lístok na hladine vody. Zachvel sa.
Nehýb sa.
Lenže ona sa chcela pohnúť.
Bolo by ľahké byť taká odvážna ako mama, pomyslela si – vrhnúť sa vpred cez tenkú stenu, pokúsiť sa zvaliť tú ženu na zem a utiecť.
Alebo zodvihnúť jeden z mečov a sekať a sekať a sekať, kým by nerozsekala všetku temnotu tak, ako by to urobil otec.
Lenže otec jej povedal, aby sa nehýbala.
Vysoké stojace hodiny v rohu izby označovali stratené sekundy... jednu za druhou. Tik, tik, tik... mŕtvi, mŕtvi, mŕtvi... Horúce pokrútené ostnaté časti jej samej sa začali ovíňať okolo jej srdca a ich zovretie silnelo čoraz viac, až nakoniec Rose zavrela oči. Predstavovala si, ako jej žily, rebrá, celá hruď tvrdnú ako kameň, aby chránili tie časti jej osobnosti, ktoré tak veľmi boleli. Bola príliš malá na to, aby s nimi teraz bojovala, a Rose to dobre vedela. No vedela aj to, že jedného dňa už malá nebude.
Pohľad tej ženy sa presunul na niečo na vedľajšej polici. Rose všetok svoj strach skoncentrovala na číru nenávisť.
Ironwoodovci. Vždy tí Ironwoodovci.
„Pre koľkých ľudí boli na stole pripravené taniere?“ opýtala sa žena.
Spravila pár krokov od knižnice a podržala niečo pred mužom – zarámovanú fotku. Rose si mimovoľne prstami chytila šaty a zovrelo jej hrdlo. Bola to otcova fotka, na ktorej boli oni traja.
V starom dome sa okolo nich ozývalo vŕzganie. Maskovaný muž si priložil prst na ústa a hlavou ukázal smerom k policiam na knihy.
Prekročil jej otca a podišiel k tej žene.
Nehýb sa.
„Vezmeme to dieťa,“ ozval sa muž nakoniec. „Bude ju chcieť...“
Zrazu sa k nim doniesol zvuk tresnutia vchodových dverí o zárubňu vstupnej haly. Zdola sa ozvalo rozzúrené zrevanie – „Linden!“ – a útroby domu sa otriasli ťažkými krokmi, ktoré zaduneli na schodisku. Rose sa pozrela smerom k dverám vo chvíli, keď cez ne vrazili do izby traja muži. Keď uvidela prvého z nich, ktorého impozantná postava vletela dnu ako víchrica, myklo ňou. Otec jej ukazoval fotografi u Cyrusa Ironwooda tak často, ako sa dalo, aby ho ihneď spoznala v akomkoľvek veku. Aby vedela, kedy má utiecť a schovať sa.
Jeden z mužov nohou štuchol do tváre jej mamy. „Teraz už aspoň vieme, prečo ten priechod za nami skolaboval.“
Rose takmer vyletela zo svojho úkrytu, aby toho muža odsotila nabok, no zrazu si niečo uvedomila: maskovaný muž a žena boli preč. Nevidela ani nepočula, že by sa otvorilo okno, dokonca nezačula ani zašušťanie látky alebo ich kroky. Bolo to, akoby tí maskovaní ľudia splynuli s tieňmi.
Prichádzajú z tieňov, majú ťa vo svojej moci.
Prichádzajú z tieňov, aby ťa uniesli dnes v noci...
„Tá zberba nedostala nič iné ako to, čo si zaslúžila,“ zavrčal Cyrus Ironwood, keď sa sklonil a vytrhol meč z otcovho pleca, len aby ho znovu z celej sily zabodol do jeho hrude. Rose sa strhla pri zvuku, ktorý vydala čepeľ, keď narazila na kosť a drevo, a z hrdla jej uniklo slabé zavrčanie.

Milan Buno, literárny publicista